MEDZI NAMI ZVIERATAMI 
|| Jozef Kuric || 21. 11. 2012 || http://jozefkuric.blog.sme.sk

Rozprávok nikdy nie je dosť, čo ako rodič, bývalý predčítač, môžem len potvrdiť. Ak sa jedná 
o skutočne originálne rozprávky, tak tento výrok platí dvojnásobne. Do pokladnice pôvodných slovenských rozprávok prednedávnom pribudla naozaj zábavná, poučná a vďaka ilustráciám aj obrazovo očarujúca rozprávková knižka Medzi nami zvieratami.

Ako už názov prezrádza je o zvieratkách, ale v skutočnosti je hlavne o ľuďoch, deťoch a ich rodičoch, čo samozrejme mladšie deti netušia, ale s určitosťou to pozorným čítaním zistia. Dvanásť rozprávok, ako Ezopove bájky nastavujú alegorické zrkadlo nielen tým horším stránkam ľudského (detského) správania, ale niektoré majú rozmer aj inotajovej kritiky slovenskej (modernej) nerozprávkovej spoločnosti.

Autorke Viere Brunovskej sa podarilo do krátkeho príbehu zabaliť nielen unikátnu pointu, ale aj nenásilné mravoučné ponaučenie. Krátke textové útvary tak fungujú vynikajúco nielen samostatne, ale ešte lepšie ako kompaktnejší celok. Detský, ale aj dospelý čitateľ sa s ľahkosťou napája na autorkinu vlnu, pretože v krátkej rozprávkovej próze nenachádza len sám seba, ale aj čriepky zo súčasnosti a neviditeľné odkazy na ústnu tradíciu slovenských prísloví a porekadiel, ktoré môžu byť detskému čitateľovi (poslucháčovi) neznáme, ale vďaka rozprávkam ich môže objaviť.

Rozprávky sú unikátne aj tým, že na jednej strane sa pridŕžajú reálnej zoológie, aby vzápätí v záujme pointy vytvárali novú alternatívnu biologickú evolúciu. Magický rozmer takejto alegórii pridávajú aj ilustrácie slovenského výtvarníka Petra Kľúčika, ktorý už sám vo svojej bohatej tvorbe stvoril celý mytologický zverinec, pričom jeho bizarnej faune sú rozprávky Viery Brunovskej akoby šité na mieru.

Aby však tento text nevyznel príliš premúdrelo, čo rozprávkam skutočne nesluší, dodám asi toľko. Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, asi 30 km severozápadne od Prešporku, vo vydavateľstve Virvar, vznikla krásna rozprávková kniha, ktorej najväčším snom bolo, aby bola čítaná pred spaním, pri svetle nočnej lampy, a aby bájne zvieratá v nej spomenuté vstupovali deťom do nočných snov a učili ich rozlišovať medzi dobrom a zlom.

Medzi nami zvieratami - Viera Brunovská (napísala), Peter Kľúčik (namaľoval), Vydavateľstvo Virvar, 2012

http://jozefkuric.blog.sme.sk

 

VIERA BRUNOVSKÁ & PETER KĽÚČIK: MEDZI NAMI ZVIERATAMI
|| Vladimír Pisár || 20. 10. 2012 || http://kultura.pravda.sk

Peter Kľúčik, známy slovenský grafik, maliar a ilustrátor, namaľoval obrazy vybájených zvierat. Viera Brunovská, známa slovenská výtvarníčka - šperkárka a teraz už aj spisovateľka k nim napísala rozprávky.

Príbehy o zvieratách a ľuďoch hovoria o tom zvieracom v človeku a tom človečom v zvierati. Hrochy, tigre, leopardy, krokodíly a iné zvery sa na stránkach knihy predstavujú v žiarivých aj temných farbách, obrazne aj doslova.

„S pôžitkom som si prečítal tie rozprávky, ktoré sú dobré nielen jednotlivo, ale i ako kolekcia: pevne ich drží pohromade jednotiaci ,,zvierací“ nápad, i jednotný typ názvov (…). Spôsobov, ako narábať so zvieracím námetom, je niekoľko. Buď čítame (ako u Felixa Saltena) o zvieratách a vieme, že je to o zvieratách, alebo (ako u Ezopa) čítame síce o zvieratách, ale vieme, že je to o ľuďoch.

Metóda, ktorú si zvolila Viera Brunovská, je zlatá stredná cesta medzi týmito krajnosťami: je to o zvieratách a zároveň o ľuďoch. (…) Do slovenskej literatúry pre deti vstupuje nesporný talent – a s maľbami Petra Kľúčika to je nádherná kniha," myslí si o knihe Ľubomír Feldek.

http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/74905-viera-brunovska-peter-klucik-medzi-nami-zvieratami/

 

VIERA BRUNOVSKÁ: DOBRO V ROZPRÁVKE NEMUSÍ ZA KAŽDÚ CENU ZVÍŤAZIŤ
|| Dana Závadová || 08. 10. 2012 || http://kultura.pravda.sk

Šperkárku Vieru Brunovskú jedného dňa premkol nutkavý pocit. Spraviť aj niečo iné ako šperk. 
„Z ničoho nič“ sa teda pustila do písania detskej knihy pre deti. Asi po tretej rozprávke si uvedomila, 
že to nebude také jednoduché. „Ale ja som typ, ktorý veci dokončí, aj za cenu, že by to nevyšlo,“ povedala autorka knihy Medzi nami zvieratami, ktorá je už na svete.

Má alebo mal by mať človek, ktorý napíše detskú knihu, pozitívny vzťah k deťom? Istá ilustrátorka detských knižiek povedala, že žiadne dieťa osobne nepozná. To, že pre ne maľuje, vysvetlila tak, že cíti, akoby v nej nejaké žilo. Ako to cítite vy?
Myslím, že písanie čohokoľvek je osobná vec. S mojou knihou má súvislosť aj moje dieťa.

Každopádne, je rozdiel napísať knihu pre dospelých (prózu, poéziu) a pre deti. Napísať detskú knihu sa považuje za to najťažšie.
Asi áno, ale ja písať neviem. Túto knihu som napísala najlepšie, ako som vedela. Samozrejme, že cieľovou skupinou mali byť deti, ale ja som k tomu nepristupovala tak, že som hľadala jednoduchý jazyk, ktorému by rozumeli. (Napríklad, že urobím jednoduchý veršík, aby si ho zapamätali). Chcela som, aby bol pre ne dej rozprávky pochopiteľný, ale každú rozprávku som písala ako pre dospelého.

Veľa autorov hovorí, že v prvom rade „píše pre seba“. Aký to má význam?
Nepísala som ju pre seba, ale s tým, aby sa mi páčila.

… a má autor od svojej knihy odstup? Nemusí ju dať najskôr prečítať aspoň trom ľuďom, aby sa dostal do obrazu, či je dobrá?
Samozrejme. Keď som knihu písala, odrazu ma pochytil pocit, že vlastne neviem, ako ju prijme dospelý a už vôbec netuším, ako ju prijme dieťa. Práve preto, že písať som sa nikdy neučila. Jednoducho ma jedného dňa pochytil nutkavý pocit venovať sa aj niečomu inému. Dvadsať rokov som robila len šperky a bývala som zavretá vo svojom ateliéri. Chcela som písať – len tak, bez ambície stať sa spisovateľkou.

Vyjadrenie „neviem písať“ je dosť odvážne. Evidentne písať viete, pretože tá knižka je na svete a ľuďom sa páči. Asi ste skôr chceli povedať, že doteraz ste nevedeli o tom, že viete písať…
Trúfla som si. Z mojej strany to bola drzosť. Keď už bolo pár rozprávok na svete, dostala som strach, či to na niečo bude dobré.

Knihu ilustroval Peter Kľúčik. Tradičná postupnosť býva nasledovná. Autor napíše text, ilustrátor ho dostane do rúk až potom. Vo vašom prípade to bolo opačne, však?
Peter Kľúčik má obrazy z rôznych období, ku ktorým som písala rozprávky. Keď som ich mala šesť, dala som mu ich prečítať s tým, či vôbec má záujem o spoločnú knižku. Našťastie sa mu páčili a na moju žiadosť mi domaľoval ešte tri nové zvieratá.

Čo sa týka rozprávok. Mali ste na začiatku jasnú predstavu o príbehu, alebo sa vám to vyvinulo akosi spontánne počas písania?
Občas som mala jasnú predstavu, alebo len zápletku, inokedy jasné postavy, ktoré sa priplietli do deja. Pri jednej rozprávke mi chýbal koniec, pretože som doslova písala o postavách okolo mňa. Každé zviera som si predtým poriadne naštudovala, aby som sa nezamotala do akýchsi neprávd, pretože deti sú dnes veľmi bystré a ak by odhalili nejakú mylnú informáciu, nevzali by to.

Vracali ste sa počas písania do svojho detstva?
Áno. Asi po tretej rozprávke, keď som pochopila, že som sa asi pustila do niečoho, čo ozaj nie je jednoduché, som si povedala, že si znova prečítam knižky z detstva. V určitom bode som to však stopla, aby ma to nezvádzalo ku kopírovaniu dávno známych príbehov. Ale opäť som sa tešila z toho, ako napríklad Palculienka nenávidela tú hnusnú žabu. Tie príbehy som akoby znova prežívala a navyše som pochopila, aké dôležité boli pre mňa v detstve rozprávky.

Andersenove rozprávky… Nedráždili vás v detstve? Dobre sa vám počúvali?
Nemyslím si, že Andersen je detský autor a že ich písal pre deti. To boli rozprávky v tej dobe písané pre dospelých. Nemôžem však povedať, že som ako dieťa povedala Andersenovi „nie“. Ale z rozprávky o dievčatku so zápalkami som nebola nadšená.

Čím to je, že zvieratá v rozprávkach a vôbec rozprávky o zvieratách sú pre deti také atraktívne?
Zviera je živý tvor, ktorý chceme hladkať a túliť sa k nemu. Fascinuje nás už len tým, že vyzerá úplne inak ako človek a navyše nerozpráva. To všetko z nich robí neprístupnejšie a tým pádom atraktívne tvory.

Ľubomír Feldek napísal, že ste si zvolili metódu: o zvieratách a zároveň o ľuďoch. Mienili ste to tak, alebo to tak len vyšlo?
Bol to úmysel. Zvieratám som dávala ľudské vlastnosti vedome. Možno som im veľakrát aj krivdila (smiech).

Mali by rozprávky bezpodmienečne skončiť ponaučením?
Nechcela som sa stavať do pozície, že deti treba za každú cenu poúčať. Držala som sa hlavne toho, aby dej k niečomu smeroval. V mnohých príbehoch je jasne definované dobré a zlé, ale nemám pocit, že za každú cenu musí zvíťaziť dobro, ako to v rozprávkach vždy bolo. Podľa mňa je dôležitejšie, aby dieťa to dobré od zlého rozlišovalo – či už v rozprávke alebo v skutočnosti. Aj keď si nemyslím, že v mojich rozprávkach išlo o nejaký boj dobra a zla.

http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/74575-viera-brunovska-dobro-v-rozpravke-nemusi-za-kazdu-cenu-zvitazit/